Slovinské spomienky na front Isonzo

Slovinské spomienky na front Isonzo

Tento príspevok je tiež k dispozícii v: Slovinčina Angličtina Angličtina Rakúske Bosniačtina Holandčina Chorvátština Čeština Dánčina Holandčina Fínština Francúzština Nemčina Maďarčina Taliančina Polština Srbština Španielčina Švédština Švajčiarsky

Slovinské spomienky na front Isonzo

Slovinské spomienky na front Isonzo

Slovinské spomienky na front Isonzo

Vojenský odkaz Vršiča a jeho okolia

Slovinskí vojaci na Isonzskom fronte predstavujú pomyselný celok zložený z veľmi rozdielnych ľudí slovinskej národnosti s rôznymi vojenskými pozíciami, skúsenosťami a názormi na vojnu, štát či dokonca na svoju vlasť. V poznávacom procese týkajúcom sa postavenia a emocionálneho prejavu slovinských vojakov by sa takéto obmedzenia mali brať vážne do úvahy, aby nedošlo k prílišnému zovšeobecneniu individuálnych skúseností a upadnutiu do motivačných a propagandistických vzorcov danej doby vzhľadom na štruktúru zdrojov. Napriek tomu je možné konštatovať, že slovinskí vojaci sa vyrovnávali a v plnej miere prežívali útrapy vojenského života charakteristické pre boj na relatívne stabilných frontových líniách, v zákopoch a pilótových bunkroch, počas častej streľby a boja zblízka. Slovinských vojakov definoval najmä ich vzťah k blízkej vlasti, ktorú tvorilo Slovinsko, resp. korutánska oblasť, Korutánsko a Štajersko. U väčšiny slovinských vojakov táto okolnosť prispela k osobnejšiemu postoju k ich angažovaniu sa v Bitky pri Isonze. Pomohla im tiež zmierniť ťažkosti života a bojov na fronte a rozvinúť vyššiu bojovú morálku.

Slovinské spomienky na front Isonzo

Slovinskí a iní vojaci vo svojich spomienkach a svedectvách vyjadrujú šok z bojov na frontoch, ktoré prekročili hranice ich očakávaní, utrpenia a bojov. Okrem tohto zobrazenia, ktoré, zdá sa, neprekonáva škálu zážitkov a emócií, ktoré pociťujú vojaci iných národov, je sočský front výnimočný najmä tým, že okrem bojov na Krasu, v Gorici a v údolí rieky Soča niesol v sebe aj zvláštnu duševnú energiu. Táto energia pramenila z jeho územnej polohy – nachádzal sa na území, ktoré vojaci slovinskej národnosti väčšinou uznávali ako súčasť svojho národného a etnického dedičstva. Spolu s týmto frontom sa objavil aj národnoobranný naratív: boj proti zradnému Talianovi, ktorý sa usiloval zabrať slovinskú pôdu.

Vojnoví zajatci a rakúsko-uhorskí vojaci prechádzajúci okolo skladov a poľnej nemocnice pri Vossovej chate, dnešná Erjavčeva Koča.

Vojnoví zajatci a rakúsko-uhorskí vojaci prechádzajúci okolo skladov a poľnej nemocnice v blízkosti Voss Hut, dnešná Erjavčeva Koča.

(majetok Uroša Košira)

Slovinské spomienky na front Isonzo

Spomienku na sočský front zdieľajú aj mnohí civilní obyvatelia Slovinska, hoci ho zažili buď priamo, alebo boli nepriamo postihnutí jeho dôsledkami, keďže jeho vplyv siahal hlboko do vnútrozemia a zahŕňal veľkú časť slovinského etnického územia (Guštin, 2005, s. 64-70). Mnohí Slovinci zažili zriadenie bojiska najbezprostrednejšie, keď pozorovali časť z približne 30 000 ľudí z oblasti Gorice, Krasu a údolia rieky Soča, ktorí boli nútení urýchlene opustiť pohraničné oblasti, keď sa vytvárali frontové línie.

Pre “utečencov z Gorice” zanechal sočský front ešte hlbšiu stopu, keďže títo prevažne vidiecki obyvatelia boli nútení opustiť svoje majetky a nielenže sa presťahovať do neznáma – do provizórnych táborov alebo k príbuzným – ale aj úplne zmeniť svoj spôsob života (Svoljšak, 2010, s. 228-240). Ako by spomienka na sočský front nemohla zanechať stopu na členoch “dopravnej jednotky” Dobrovoľného hasičského a záchranného spolku v Ľubľane, ktorí denne dobrovoľne prevážali ranených vojakov z ľubľanskej železničnej stanice do početných improvizovaných vojenských nemocníc v meste a späť k vlakom? Za štyri roky prepravili 1 500 000 zranených (ZAL 1).

Tisíce obyvateľov západného a stredného Slovinska s obavami počúvali hukot delostreleckého bombardovania, najmä toho, ktoré sa sústredilo na začiatku sočských bojov a ozývalo sa až na východ do Ľubľanskej kotliny (Guštin, 2005, s. 71). Denná tlač varovala pred talianskou hrozbou:

“Nebezpečenstvo, ktoré vám hrozí od starého nepriateľa, spojilo celý juhoslovanský národ na juhu. Vidíme a vieme len toto: Rakúsko je dnes vecou Juhoslávie. Táto krajina je rakúska a juhoslovanská. Nepriateľ Rakúska nemôže byť naším priateľom, tak ako náš nepriateľ nebol, nie je a nebude priateľom Rakúska. Že je to tak aj s Talianmi, je zrejmé aj Srbom mimo Rakúska. Dnes celý juhoslovanský svet povstáva s hromovým pokrikom proti talianskej drzosti. Slová vodcu chorvátsko-slovinského klubu Dr. Korošca zazneli ako signál: “Ruky preč od našej zeme a nášho osudu!” (Slovenec, 25. mája 1915, s. 1).

Sočský front znepokojoval aj intelektuálov a politikov. Pre nich sa stal ďalším dôvodom na obavy a hlbšie spojenie s rakúsko-uhorským štátom a armádou, keďže sočská armáda chránila slovinské územie pred vojnovým zničením a nepriamo bránila nielen hranice rakúsko-uhorskej monarchie, ale aj slovinské krajiny a štátne hranice (Škerl, 2007).

Okrem politikov sa rozhodol zostať verný cisárovi aj mladý Jože Šinc z Breginja, presvedčený, že len cisár a silná ríša ich môžu ochrániť pred Talianmi a ich kráľom, ktorí sa snažili zmocniť slovinského územia. Ako obyvateľ Breginja si veľmi dobre uvedomoval, čo znamená žiť pod talianskou nadvládou. Spomienka na rok 1866, keď Taliani anektovali Benátsko a Resiu, bola v tomto regióne stále veľmi živá (Šimac, 2002, s. 194).

Pohľad na skladovacie priestory Fassungsstelle Vosshütte pod dnešnou Erjavčevou Kočou. V prvom roku vojny boli na skladovanie zriadené rôzne vojenské stany, ktoré neskôr nahradili drevené stavby.

Pohľad na skladovacie priestory Fassungsstelle Vosshütte pod súčasným Erjavčeva Koča. V prvom roku vojny boli na skladovanie zriadené rôzne vojenské stany, ktoré neskôr nahradili drevené stavby.

(majetok Uroša Košira)

Slovinské spomienky na front Isonzo

Slovinskí vojaci zažili sočský front ešte bezprostrednejšie a neskôr naň živo spomínali. Pre slovinského branca mobilizovaného v roku 1914 alebo v prvých mesiacoch roku 1915 bol sočský front po Haliči alebo Karpatoch ich druhým frontom. Väčšina slovinských vojakov, už zocelených bojmi na predchádzajúcich frontoch, prišla na sočské bojisko až začiatkom leta 1915. Dovtedy prvý ešalón vyslaný na front tvorili predovšetkým záložníci a vojaci čakajúci na pridelenie na doplnenie materských frontových jednotiek, teda náhradných práporov. Skúsenosť so sočským frontom bola pre nich úplne iná v porovnaní s frontovými vojakmi, ktorí nasledovali.

Atmosféru v čase vypuknutia vojnového konfliktu s Talianskom živo opísal o päť rokov neskôr Ivan Matičič, vojak 27. domobraneckého pešieho pluku, ktorý bol v máji 1917 premenovaný na 2. horský strelecký pluk:

“Deviaty pochodový prápor nášho pluku sa musel presunúť na gorický front, pretože Taliansko zradilo svojho spojenca Rakúsko. Niekoľko týždňov sme sa potulovali po Tolminsku a kopali zákopy. Keď sa vojna stala neodvratnou, 20. mája 1915 sme sa vybrali na horu ku kostolu svätej Márie naľavo od Tolmina a obsadili ho. V nedeľu na Zelený štvrtok o tretej ráno sme dostali krátku telefonickú správu: “Od polnoci sme vo vojne s Talianskom. Pripravte sa! Táto nečakaná správa nami otriasla. Pozreli sme sa na seba a trpko sme sa usmiali. Poručík Ringel, ktorý sa javil ako statočný muž, ale nakoniec utiekol do zadných línií, začal mávať päsťami: “Vďaka Bohu! Konečne sa naskytla príležitosť krvavo sa pomstiť za všetky tie zradné intrigy a zločiny, ktoré nám spôsobili! Počkajte, vy talianski pokrytci, vy bezcenní švábi, dostanete, čo vám patrí, aj keď je nás len pár! Začíname, chlapci!” (Hmelak, 1968, s. 36-37).

Slovinské spomienky na front Isonzo

Slovinské spomienky na front Isonzo

Slovinské spomienky na front Isonzo

SLOVINSKÝ VOJAK

Kto bol slovinský vojak na sočskom fronte? Podobne ako ostatní slovinskí vojaci si svoje bojiská nevyberali; ich zaradenie na sočský front určovalo vojenské velenie, ktoré rozdeľovalo jednotky medzi tri fronty: východný, balkánsky a juhozápadný, ktoré musela rakúsko-uhorská armáda udržiavať. Počas dva a pol roka trvajúcich bojov medzi morom a Rombonom došlo k niekoľkým pozoruhodným sústredeniam slovinských jednotiek na určitých miestach pozdĺž 90-kilometrového frontu.

Spočiatku boli v ťažkých podmienkach nasadené náhradné prápory slovinských plukov. Do leta 1915 bol 27. domobranecký peší pluk dislokovaný v Hornosočskej doline po väčšinu času od roku 1915 do októbra 1917. 17. peší pluk bol dislokovaný na Krase až do jari 1916, keď bol preradený k jednotkám pripravujúcim sa na veľkú ofenzívu do Benátskej nížiny a na sočský front sa už nevrátil. 87. peší pluk bol dislokovaný v gorickom sektore frontu, zatiaľ čo 7. a 47. peší pluk – predstavujúce väčšinu “slovinských plukov”, jadra pechotných jednotiek s najväčšou koncentráciou vojakov zo slovinského etnického územia – patrili vojensky do Grazského zboru. Primorských vojakov bolo medzi nimi menej, keďže 97. peší pluk, zložený prevažne z mužov z Prímorska, bol počas celej vojny nasadený na východnom fronte kvôli prítomnosti talianskych vojakov v jeho radoch.

Slovinskí vojaci, vrátane dôstojníkov, slúžili aj po boku rôznych národností v delostreleckých, dopravných a iných špecializovaných jednotkách, a dokonca aj ako piloti v letectve (Guštin, 2006, s. 138-139). Môžeme teda hovoriť o rôznorodých, ale komplexných a rozsiahlych vojenských skúsenostiach slovinských vojakov na sočskom fronte. Mnohí svoje zážitky zaznamenali a odovzdali nám ich.

Kým nebudú k dispozícii podrobnejšie analýzy prostredníctvom databázy padlých vojakov zo slovinského územia, zostáva otvorená otázka, či bol sočský front bojiskom Veľkej vojny, kde prišlo o život najviac slovinských vojakov.

Projekt Zber údajov o vojenských obetiach prvej svetovej vojny v Slovinsku sa začal v roku 2015 a databáza je verejne prístupná od novembra 2018. Do projektu je zapojených šestnásť inštitúcií a jednotlivcov, pričom Ústav súčasných dejín plní úlohu koordinátora.

Slovinské spomienky na front Isonzo

Slovinské spomienky na front Isonzo

SPOMIENKY NA PRVÚ SVETOVÚ VOJNU A JEJ PREŽÍVANIE

Veľká vojna svojou rozsiahlosťou a prekročením dovtedy známych a možných hraníc nechtiac prevzala úlohu veľkého propagátora gramotnosti (Svoljšak, 2011, s. 523). Vojaci, ktorí boli väčšinou gramotní na úrovni základnej školy, začali dokumentovať svoje zážitky z vojny na bojisku a vybavovať záležitosti doma. Z prameňov o Veľkej vojne sa zachovalo značné množstvo listov vojakov z frontu a denníkových záznamov. Písanie listov sa stalo obľúbenou a často jedinou možnou formou komunikácie s ich civilným mikrosvetom, rodinami a priateľmi. Popri vyšších, vzdelanejších a gramotnejších vrstvách sa tak písaniu venovali aj obyčajní ľudia. Obe skupiny sa prostredníctvom listov delili o svoje želania, túžby a ťažkosti a udržiavali kontakt so svojimi blízkymi. Aj za najstručnejšími a najnevýraznejšími slovami možno odhaliť boje, obavy a nádeje ich pisateľov (Luthar, 2000, s. 17). Dá sa povedať, že rozdiely medzi spoločenskými vrstvami sa v intímnom prežívaní vojny stierali.

To isté platí aj pre denníky vojakov a ich blízkych. Luthar poznamenáva, že písanie malo pomôcť prekonať hrôzy a napätie vojny a hľadať v jej udalostiach racionalitu. Písanie umožňovalo vojakom zachovať si pocit intimity v rámci masy. Z psychoterapeutického hľadiska písanie slúžilo ako prostriedok na riešenie osobných kríz a vyjadrenie zúfalstva, ako aj na túžbu zlepšiť svoju osobnú situáciu, ale najmä na uvoľnenie emocionálneho tlaku. Vedenie denníka ponúkalo únik do sveta, ktorý dokázal zniesť hrôzy vojny, a pomáhalo vojakom zachovať si zdravý rozum (Luthar, 2000, s. 529). Premýšľanie o svojich útrapách tiež mnohým ľuďom pomohlo prežiť vojnu.

Denníky sú komplexnejším zdrojom na rekonštrukciu myslenia a intímnej histórie súčasníkov ako listy. Denníky predstavujú necenzurovaný odraz udalostí a na rozdiel od listov – viac či menej cenzurovaných – odhaľujú oveľa viac o citovom a materiálnom živote počas prvej svetovej vojny (Luthar, 2000, s. 20).

Naproti tomu vojnové spomienky opisujú vojnu tak, ako si ju autori pamätajú z časového odstupu. Tento odstup bol rozhodujúci pri formovaní týchto spomienok. Vďaka nej sa v neskorších spomienkach neprejavuje také zúfalstvo a hnev nad vojnovou skúsenosťou, aké sa vyskytujú v dobových denníkových záznamoch. Vojnu prežíval predovšetkým mladý človek, ktorý život a smrť vnímal s inou intenzitou ako v čase mieru. Na pochopenie zmien, ktoré vojna v človeku vyvoláva, je potrebný čas a vytvorenie odstupu od toho, čo si pisateľ o sebe pamätá (Svoljšak, 2011, s. 527-528).

Autobiografické pramene neposkytujú ucelený pohľad na vojnové zážitky, ale skôr fragmentárny pohľad do duševného sveta, emócií a skúseností pisateľov. Denníky, listy a memoáre nám tiež veľa prezrádzajú o prostredí, v ktorom vojak prežíval svoju vojnu, čo znamená, že sú poznačené aj segmentmi objektívnych udalostí (Verginella, 2005, s. 178).

Bývalý rakúsky vojak Hans Pölzer opísal vo svojich spomienkach posledné tri dni, ktoré strávil pri rieke Soča. Príslušníci 6. pešej divízie(6. K.u.K. Infanterie Division) vrátane Pölzera dorazili do blízkosti Prvačiny vlakom medzi 28. októbrom a 1. novembrom. Odtiaľ obsadili pozície pozdĺž frontovej línie a od 10. novembra do 14. decembra 1915 sa zúčastnili na 4. bitke na Soči. Pri opise stavu obranných zákopov poznamenal, že drevené dosky a strechy pokryté plsťou nemohli odolať neustálemu delostreleckému bombardovaniu. V oblasti sa nachádzal počas daždivého obdobia a podal otrasný opis podmienok v komunikačných zákopoch. V zákopoch tieklo husté, mastné blato červenohnedej farby, ktoré počas dažďa presakovalo z každej skalnatej štrbiny. V mnohých zákopoch sa bahno nahromadilo do takej miery, že siahalo dospelému človeku po hlavu a plávali v ňom časti rozkladajúcich sa ľudských tiel (Pölzer, 2011, s. 4 – 15).

Slovinské spomienky na front Isonzo

Slovinské spomienky na front Isonzo

Slovinské spomienky na front Isonzo

SLOVENSKÍ VOJACI NA SOČSKOM FRONTE

Slovinské vojnové svedectvá sú predovšetkým príbehmi vojakov, ktorí v tom čase slúžili v rakúsko-uhorskej armáde. Tieto výpovede boli napísané bez pocitu viny alebo ospravedlnenia za službu v “cudzej” armáde. Svoju účasť vo vojne chápali ako súčasť vojenskej povinnosti, ktorú vykonávali lojálne a dôkladne, bez ohľadu na bojisko (Svoljšak, 2009, s. 314). V širšom meradle ťažšie prijímali nasadenie na bojiskách v Srbsku a Rusku. Počas prvých bojov v Haliči sa rakúsko-uhorskí vojaci po prvýkrát stretli s priemyselnou vojnou, čo bola nielen pre nich nepredstaviteľná skúsenosť (Bobič, 2014, s. 86).

Sočský front sa od predchádzajúcich vojnových skúseností líšil len tým, ako ho formovalo prostredie – hory namiesto nížin a kameň namiesto mäkkej pôdy. Ďalším významným faktorom bola morálna zložka, ktorú možno označiť za zintenzívnenie vlastenectva a následne zlepšenie bojovej morálky. Silné vedomie slovinských vojakov, že obrana sočského frontu znamená aj obranu vlasti, motivovalo mnohých z nich. Po vyhlásení vojny Talianskom rakúsko-uhorskej monarchii začali slovinskí vojaci vnímať boj na Soči ako nevyhnutnú výzvu na obranu vlasti. Dokonca hovorili o “túžbe” ísť do boja proti “Lahom” (hovorový výraz pre Talianov).

Andrej Dobravec, ktorý bojoval na balkánskom fronte, ale kvôli reumatizmu ho poslali do tyla, požiadal miestneho kňaza, aby v jeho mene napísal list vojenskému veleniu a požiadal ho o vyslanie na taliansky front. Kňaz predložil žiadosť s vrúcnym odporúčaním. Podobne písal aj slovinský vojak z talianskych hraníc: “Sme slovinskej krvi a sme pripravení ju preliať za slovinskú pôdu, ak to bude potrebné.” (Bobič, 2014, s. 86-87).

Túto ochotu obetovať sa za obranu štátu a svojich národných záujmov uznali aj vojenské orgány. Rakúske úradné správy konštatovali, že slovinskí vojaci napriek svojim juhoslovanským ašpiráciám vypočuli výzvu cisára a dúfali, že ako odmenu za svoju vernosť cisárovi dosiahnu politickú autonómiu. Boli vraj ochotní s radosťou obetovať všetko, aj poslednú kvapku krvi. Slovinskí chlapci všade bojovali a prelievali krv za svoju vlasť. Správanie sa jednotlivých slovinských jednotiek sa označovalo za príkladné (Svoljšak, 2009, s. 299).

Vyhlásením vojny Talianskom a prvými útokmi na rakúsko-uhorské pozície za hranicami sa začal “krvavý tanec” s novým a hrozivým nepriateľom, ktorého nebolo možné podceniť. Rakúsko-Uhorsko teraz čelilo ďalšiemu, dlhému frontu a napriek tichým podozreniam a špekuláciám prišlo vyhlásenie vojny Talianskom nečakane. Nasledujúca kapitola ponúka pohľad do osobného sveta jednotlivcov, ktorí bojovali na sočskom bojisku a svoje zážitky zdokumentovali v nám dostupných denníkoch.

Vojaci, ktorí mali možnosť porovnať rôzne fronty, vnímali sočský front ako odlišný, ešte náročnejší a nebezpečnejší. Skúsení rakúsko-uhorskí vojaci, ktorí predtým bojovali v Haliči a v Karpatoch, opisovali vojnu na sočskom bojisku s rešpektom i úctou. “Muži a dôstojníci, ktorí bojovali na haličskom bojisku, hovoria, že nikdy nezažili nič také strašné ako to, čo vidia tu,” napísal delostrelec Mihael Mohor (Svoljšak, 2014, s. 16).

Čo bolo také hrozné? Na sočskom bojisku prebiehala frontová línia cez vysoké hory a cez Kras, kde bol tlak útočníkov najintenzívnejší. Na skalnatom krasovom teréne mali obrancovia slabé úkryty a ich vykopanie si vyžadovalo oveľa väčšie úsilie. Poddimenzované jednotky sotva stačili na udržanie línie. Nedostatočná dopravná infraštruktúra, ktorú narýchlo vybudovala armáda, zhoršovala komunikáciu s tylom a sťažovala včasné a dostatočné zásobovanie. Skalnatý krasový terén zosilňoval účinky delostreleckého ostreľovania. Ofenzívy na sočskom bojisku sa začínali niekoľkohodinovými delostreleckými paľbami, po ktorých nasledovali pechotné výpady cez polia posiate drôtenými prekážkami. Vojaci sa snažili zastaviť útočníkov z posledných síl v boji zblízka. Tí, čo prežili, trávili noci spevňovaním zničených zákopov a kopaním úkrytov.

Na krasovom fronte bol vážnym problémom neustály nedostatok vody. Zásobovanie vojakov na fronte potravinami bolo slabé a nepravidelné. Počas dňa sa obrancovia vyhýbali pohybu, aby neodhalili svoje pozície. Okrem neustáleho talianskeho ostreľovania čelili obrancovia pozdĺž Soče často aj výzvam počasia. Silný dážď a vietor ničili ich úkryty a prívaly vody ich zmietali. Keď ostreľovanie nakrátko ustalo, vojaci pracovali na oprave zákopov (Hrovat et al., 2015). To, čo bolo zničené cez deň, sa snažili opraviť v noci. Hoci talianske delostrelectvo v noci zvyčajne pauzovalo, obrancov ohrozovali talianske ostreľovačské hliadky, ktoré ležali zakopané, niekedy len niekoľko metrov od obrancov, a strieľali celú noc.

Úkryty boli v troskách, straty boli veľké a ranení stonali a prosili o vodu. Ivan Matičič opísal ich podmienky ako neznesiteľné (Hmelak, 1968, s. 65, 87). Vojaci netrpezlivo očakávali úľavu po 14 dňoch alebo troch týždňoch na frontovej línii, aby mohli ustúpiť do tyla (Videmšek, 2014).

Nedostatok vody bol bežným problémom bojujúcich strán aj na iných bojiskách. Zaujímavá je správa Vladislava Fabjančiča, ktorý bojoval ako dobrovoľník v srbskej armáde, a to aj v bitke pri Ceru. Napísal: “Pri istej studni neďaleko Ubu som mal možnosť byť svedkom a účastníkom prudkého nočného boja o vedro (vody; pozn. red.). Seržanti a dôstojníci, ktorí nám nedovolili piť – keďže nebola nariadená prestávka -, boli okamžite odstrčení. Každý vojak so silnejšími päsťami dostal piť. Jenko (Avgust Jenko, tiež dobrovoľník; pozn. red.) a ja sme boli medzi nimi. To, že sme dostali po chrbte plochou šabľou, nás príliš netrápilo. Strašný smäd sme aspoň na chvíľu uhasili.” (ZAL 2).

Russian road on Vršič pass

Slovinské spomienky na front Isonzo

Slovinské spomienky na front Isonzo

Vysoká intenzita bojov, najmä na Krasu, bola mimoriadne zaťažujúca. Talianske delostrelectvo intenzívne ostreľovalo zásobovacie línie, čo si vynútilo snahu riešiť problém nočnými dodávkami potravín (Stergar, 2015, s. 4 – 5). Franc Grošelj, zdravotník na sočskom fronte a člen vojenskej zdravotníckej jednotky, spomínal, že počas bojov vojaci jedli len raz denne, zvyčajne večer, okolo 23.00 h. Keď ostreľovanie poľavilo, vojaci pracovali na oprave zákopov (Hrovat et al., 2015).

Významným problémom boli zásoby vody a smäd, keďže v krasovej oblasti a vo vysokých horách bol vody nedostatok. Napriek stráženým studniam a zákazu pitia nečistej vody sa podľa svedectiev vojaci napili akejkoľvek vody, ktorú našli, čo viedlo k šíreniu infekčných a nebezpečných črevných chorôb. Vojenské úrady začali budovať vodovody a vyvíjali úsilie o pravidelné dodávky vody, ale kým sa im to podarilo, uplynuli mesiace (Štepec, 2016, s. 33).

Tlak na bojisku priviedol mnohých obrancov na pokraj šialenstva, čo viedlo k obviňovaniu Rakúska aj Talianska. Rakúsko bolo obviňované, že ich posiela na smrť, zatiaľ čo Taliansko ich zabíjalo (Hmelak, 1968, s. 88). Slovinskí obrancovia opovrhovali talianskou územnou chamtivosťou. Ivan Matičič vyjadril svoje rozhorčenie vo svojich spisoch: “Kam smeruje tento taliansky diabol? Táto chamtivosť sa musí každému zhnusiť až do špiku kostí. Už v prvý deň tvrdili, že ich ľudia sú oslobodení. Prečo však stále postupujú do našej krajiny? Určite si nemyslia, že nás oslobodzujú?” (Hmelak, 1968, s. 88).

Po vyhlásení vojny Taliansku sa znovu objavili slovinské stereotypy o “zradných Talianoch” (Stergar, 1996, s. 71). Vzhľadom na to, že vojnové ciele Talianska boli dobre známe a obsah Londýnskej zmluvy bol zhruba pochopený, nie je prekvapujúce, že predsudky voči Talianom získali pevnú pôdu a nové posilnenie. Slovinci, ako aj Chorváti a ďalší južní Slovania z monarchie sa oprávnene cítili ohrození a súťažili v odsudzovaní talianskych požiadaviek. Predstava Talianov ako zlých vojakov, názor, ktorý sa netýkal výlučne Slovincov, sa v tom čase stala populárnou témou. Tri najvýraznejšie slovinské stereotypy o svojich západných susedoch boli, že Taliani sú zradní a nedôveryhodní, slabí vojaci a že ich armáda si sotva zaslúži nazývať sa armádou. Tieto stereotypy sa objavili aj medzi obrancami na sočskom fronte. Neskoršie historické udalosti ich len posilnili a pretrvávajú aj v súčasnosti (Stergar, 1996, s. 72 – 73).

Zaujímavým vybočením zo stereotypov o talianskom nepriateľovi a hrôzach vojny je vojnový román Doberdob od Prežihova Voranca. Autor napísaný 20 rokov po vojne rozbíja mýtus o hrdinskej vojne a vykresľuje zmätených a vystrašených vojakov na oboch stranách bojiska. Vzťah hlavnej postavy a čiastočne aj samotného Voranca k talianskemu nepriateľovi je zložitý. Národne sú Taliani vnímaní ako skutoční nepriatelia – ničitelia toho, čo je im drahé, budúci okupanti a utláčatelia slovinskej slobody. Na ľudskej a osobnej úrovni sú však obeťami tej istej nezmyselnej vojny (Kač, 2016).

Spomienky vojakov často obsahujú kritiku ich nadriadených, najmä kvôli ich arogantnému postoju a zlému zaobchádzaniu s podriadenými. Takéto rozdiely sa stávajú pochopiteľnejšími, keď si uvedomíme, že išlo o spoločnosť, v ktorej boli triedne rozdiely bežné a považované za samozrejmosť. Armáda bola prísne hierarchizovaná. Ešte pred vojnou vojenské vedenie vštepovalo aktívnym aj záložným dôstojníkom pocit príslušnosti k spoločenskej elite – k tej, ktorá vydávala rozkazy vojakom, ale nestýkala sa s nimi (Stergar, 2015, s. 26 – 27).

Každodenná konfrontácia so smrťou vyvolávala u jednotlivých vojakov rôzne reakcie v závislosti od ich charakteru. Kým niektorí sa v strachu pred smrťou horúčkovito držali viery, iní sa zdali byť zmierení so svojím osudom a obrátili sa do seba. Ferdinand Wigele, narodený v roku 1898 v Starom trhu pri Rakeku, si 24. februára 1917 do svojho denníka zapísal, že jeho doterajší život nemá žiadnu cenu, hoci ešte nebol konfrontovaný s realitou sočského bojiska a iba sa v jeho blízkosti pripravoval na boj s nepriateľom. “Nesmieš sa pozerať do budúcnosti, lebo na druhý deň môžeš byť mŕtvy,” napísal (ZAL 3), hoci smrť nevnímal ako niečo desivé. Naopak, obával sa, že sa stane invalidom a bude závislý od iných. V takom prípade by radšej ukončil svoj vlastný život. Tvárou v tvár očakávaniu možnej smrti uvažoval o minulosti a idealizoval si ju. Hovoril o nádherných časoch, ktoré nevyužil, a ľutoval, že nežil jednoduchšie (ZAL 3).

V neustálej konfrontácii so smrťou a strachom sa minulý život zdá byť taký jednoduchý. Táto idealizácia minulosti vyvoláva v človeku pocit nenaplneného života.

Zriadenie Sočského (Isonzského) frontu treba chápať v kontexte dlhodobej nespokojnosti Talianskeho kráľovstva so svojou hranicou pozdĺž Jadranského mora. Podľa talianskych politických názorov išlo o územia, ktoré talianska armáda obsadila ako územia “v prirodzených hraniciach Talianska”. “Vykúpené územia” odrážali základný cieľ talianskej politiky a dôvody jej účasti vo vojne (porovnaj Svoljšak, 2003).

Slovinské spomienky na front Isonzo

Slovinské spomienky na front Isonzo

Slovinské spomienky na front Isonzo

Dňa 8. februára 1917 počas Off(izzier) Fortbildungskurs (dôstojníckeho kurzu) v Št. Petra na Krasu veliteľ prečítal svojim vojakom rozkaz talianskeho vojenského vedenia ako varovanie pred vážnosťou situácie. V rozkaze sa uvádzalo, že nasledujúca talianska ofenzíva môže byť poslednou v tejto vojne. Talianske vojenské vedenie preto očakávalo, že každý vojak splní svoju povinnosť a urobí všetko, čo je v jeho silách. Taliansko bolo presvedčené o svojej absolútnej prevahe. Dňa 11. februára plukovný lekár prednášal frekventantom o rôznych chorobách na bojisku, počas ktorej poznamenal: “Z tohto bojiska neodíde nikto živý do vnútrozemia.” (ZAL 3).

12. februára si Wigele do svojho denníka zapísal, že prípravy naznačujú “niečo veľké” a že pravdepodobne bude musieť čoskoro “čeliť ohňu”. Cítil sa pripravený, ale želal si naposledy navštíviť domov a Cirilu (pravdepodobne romantický záujem) a povedal: “Ak to musí byť, tak pôjdem.” (ZAL 3). Dňa 26. februára bola jeho jednotka prevelená na technické cvičisko v Primoži pri Pivke, kam prišiel aj veliteľ Sočského frontu Svetozar Borojević von Bojna a prápor dôstojníkov (ZAL 3).

Začiatkom marca zostal Wigele v Primoži. Čas tam strávil nielen tréningom, ale aj oddychom. Opísal večer, keď víno a hudba obmäkčili zatvrdnuté srdcia vojakov. Kapitán Popp, zrejme súčasť “I. R. 43. Marsch”, sa počas hudby postavil a rozprával o 8. bitke pri Soči. Do bitky išiel so 600 vojakmi a 16 dôstojníkmi, ale vrátilo sa len 15 vojakov a jeden dôstojník (ZAL 3). Tieto príbehy posilňovali Wigeleho vedomie pominuteľnosti života a jeho očakávanie, že naňho príde rad. Jeho denník odhaľuje jeho presvedčenie, že príchod na bojisko znamená koniec života.

Dňa 14. marca bol Wigele pridelený k “4. poľnej rote” v Škrbine. Vyjadril úľavu, že (ešte) nemusí vstúpiť do zákopov ako niektorí jeho spolubojovníci. Dostal vojenskú výstroj vrátane plynovej masky a 130 nábojov, ale zaoberal sa aj voškami a potkanmi. Vykrikoval: “Bože, aký to život, a ako dlho musí človek takto žiť?” Bol zúfalý, v tej chvíli bol presvedčený, že jediným riešením je smrť. Prial si, aby ho čoskoro zranili alebo smrteľne zasiahla guľka (ZAL 3). Hoci ešte nebol v boji, jeho blízkosť ho napĺňala hrôzou a zmiešanou “túžbou” byť zranený alebo smrteľne zranený. Nič, čo videl, mu už nepripadalo ľudské.

Pri návšteve cintorína obdivoval vysoké cyprusy, ktoré sa hrdo kolísali vo vetre, ale toto krátke odtrhnutie od reality bolo len chvíľkové. Keď pozoroval hroby, napísal: “Blahoslavení ste, ktorí ste túto biedu nevideli; odišli ste skôr, ako prišla. Blahoslavení ste vy. Ale vaši synovia umierajú blízko vás.” (ZAL 3). Hoci ešte nebojoval na bojisku, jeho blízkosť ho tlačila do sebazničujúcich myšlienok a “hľadania” spojenia so smrťou. Cintorín mu dodával pocit pokoja, pretože tí, ktorí tam boli pochovaní, unikli hrôzam vojny. Keď sa rozhliadol okolo seba, videl len zničené domy a zvolal: “Obyvatelia tohto miesta, zostaňte tam, kde ste, aby ste nevideli túto biedu, aby ste nevideli svoje domovy.” (ZAL 3).

Ferdinand Wigele bol odvedený 28. apríla 1916 a zaradený do 17. pešieho pluku. Jeho zachovaný denník pokrýva obdobie od roku 1916 do marca 1918. Na začiatku prvého zošita svojho denníka napísal, že nepíše pre iných, ale pre seba, aby si v starobe mohol spomenúť na svoju mladosť, ak sa jej dožije. Ak by zomrel na bojisku, žiadal, aby ten, kto zápisky nájde, ich okamžite zničil a o jeho smrti informoval rodinu, ktorej adresu uviedol. Keď ho Taliani 19. júna 1918 zajali, zrejme skonfiškovali jeho zápisky týkajúce sa obdobia po 20. marci 1918, čo naznačuje, že ich neskôr zrekonštruoval z pamäti.

Slovinské spomienky na front Isonzo

Slovinské spomienky na front Isonzo

Spomienka na front Isonzo

Jeho písanie neustále prerušovali prelety talianskych lietadiel. Živo opísal rakúsko-uhorské delostrelectvo strieľajúce na talianske lietadlo. Ani v noci nebol pokoj, pretože nepriateľ ostreľoval “strašne”. Vši a talianske delostrelectvo ho pripravili o spánok.

Okolo 20. marca bola jeho jednotka v Kobjeglave a potom sa presunula do Koprivy. Dňa 2. apríla zaznamenal, že bol povýšený na Zugsführera (seržanta). Toto povýšenie ho veľmi potešilo, pretože to znamenalo, že už nemusel plniť technické povinnosti, a navyše si na uniformu našil nové vyznamenania. Svoje povýšenie oslávil v Sežane so spolubojovníkom, pričom vypil liter vína (ZAL 3). Počas tejto fázy sa jeho písanie opäť odľahčilo. Opisoval svoj každodenný život bez toho, aby sa ponáral do hlbších myšlienok. Je zrejmé, že povýšenie mu pozdvihlo morálku, ale zároveň ho začala unavovať monotónnosť vojenského života, písanie: “Nikdy som nežil taký nudný život, stále ten istý.” (ZAL 3).

Zdá sa, že v tejto fáze svojho denníka sa Wigele vzdiali od svojich predchádzajúcich častých myšlienok na smrť. Začal však byť frustrovaný monotónnosťou a jeho hnev sa prejavil v ostrej poznámke na adresu jeho nového nadriadeného, Oblt. Trattnik : “Je to v každom ohľade prasa.” Dodal, že aj ostatní si uvedomujú, že nie je dobrý človek (ZAL 3). Vo svojom denníku, svojom súkromnom svete uprostred vojny, si Wigele dovolil otvorenú kritiku svojho nadriadeného – niečo, čo bolo v prísnej vojenskej a spoločenskej hierarchii tej doby prísne zakázané a tvrdo trestané.

Denníkové záznamy Ferdinanda Wigeleho odrážajú dozrievanie mladého muža, ktorý sa v mladíckej naivite dobrovoľne prihlásil do armády, ale svoju vojenskú cestu ukončil v talianskom zajatí ako zatvrdnutý a predčasne zrelý jedinec. Toto predčasné zocelenie a vynútenú zrelosť zažilo mnoho vojakov.

Keď 28. októbra 1917 dostal ľubľanský starosta Ivan Tavčar správu o rakúsko-uhorskom opätovnom obsadení Gorice a triumfálnom postupe rakúsko-uhorskej armády na talianske územie, vystúpil 6. novembra 1917 na slávnostnom zasadnutí mestskej rady (ZAL 4). Prítomní vyjadrili uznanie svojmu cisárovi a vládcovi Karolovi, ktorý doviedol rakúsko-uhorskú armádu k “úplnému víťazstvu”. Prisľúbili mu vernosť a “neochvejnú” oddanosť. Pri tejto príležitosti vzdali hold aj svojmu čestnému občanovi, veliteľovi sočskej armády Svetozarovi Borojevićovi, ktorý ubránil slovinskú zem v jedenástich bitkách proti početnej prevahe talianskeho nepriateľa. Zároveň si uctili všetkých vojakov, ktorí bojovali v nemožných podmienkach a obetovali svoje životy za vlasť.

Starosta a mestská rada vyjadrili hrdosť na účasť slovinských vojakov, ktorí “nikdy nezaváhali a boli medzi prvými v radoch, ktorí išli za víťazstvom” (ZAL 4). Zároveň vyjadrili vďaku svojim nemeckým spojencom.

Úspešný postup rakúsko-uhorskej armády bol na slávnostnom zasadnutí vnímaný ako víťazstvo nad Talianskom a krok k spravodlivému a trvalému mieru. Účastníci vyjadrili nádej, že spravodlivosť v monarchii sa už nebude uplatňovať nerovnako, ale rovnako pre všetkých. Verili, že spravodlivosť vyrastie zo slovinskej krvi preliatej na Soči. Cisár Karol, označovaný za “pravého predstaviteľa skutočnej spravodlivosti”, bol vnímaný ako garant tejto nádeje (ZAL 4).

Ďalší vývoj však ukázal, že ich očakávania spojené s víťazstvom na sočskom fronte boli príliš optimistické, a to tak vo vnútri, ako aj navonok. Taliansko získalo veľkú časť slovinského etnického územia a Rakúsko-Uhorsko zostalo natoľko ľahostajné, že ho v okamihu porážky opustilo.

Slovinské spomienky na Isonzský front
Spomienky na Isonzský front

Slovinské spomienky na front Isonzo zdroj: tu

-30%
Original price was: 20 €.Current price is: 14 €.
-33%
New
Original price was: 12 €.Current price is: 8 €.
-30%
Original price was: 20 €.Current price is: 14 €.
-33%
New
Original price was: 12 €.Current price is: 8 €.
DARČEK
New

Darčekový poukaz

Darčekový poukaz

50 500 
-30%
Original price was: 20 €.Current price is: 14 €.
-38%
New
-30%
Original price was: 20 €.Current price is: 14 €.
-30%
Original price was: 20 €.Current price is: 14 €.
-38%
New
-33%
New
Original price was: 12 €.Current price is: 8 €.
-30%
Original price was: 20 €.Current price is: 14 €.

Ubytovanie v horskej chate

https://www.erjavcevakoca.si/ Slovenščina https://www.erjavcevakoca.co.uk/ English https://www.erjavcevakoca.sk/ English https://www.erjavcevakoca.ba/ Bosanski https://www.erjavcevakoca.be/ Dutch https://www.erjavcevakoca.hr/ Hrvatski https://www.erjavcevakoca.cz/ Čeština https://www.erjavcevakoca.dk/ Dansk https://www.erjavcevakoca.nl/ Dutch https://www.erjavcevakoca.fi/ Suomi https://www.erjavcevakoca.fr/ Français https://www.erjavcevakoca.de/ Deutsch https://www.erjavcevakoca.hu/ Magyar https://www.erjavcevakoca.it/ Italiano https://www.erjavcevakoca.pl/ Polski https://www.erjavcevakoca.rs/ sрпски https://www.erjavcevakoca.sk/ Slovenčina https://www.erjavcevakoca.es/ Español https://www.erjavcevakoca.se/ Svenska https://www.erjavcevakoca.ch/ Deutsch

Výlety a túry na mape

Výlety a túry na mape

Slovenia (en) Placeholder
Slovenia (en)

Vaša ďalšia destinácia v Slovinsku?

Erjavceva mountain hut at Vrsic pass in summer

Horská chata Erjavčeva je otvorená počas celého roka. Rezervujte si pobyt a strávte čas v prírodnom raji Triglavského národného parku (UNESCO) neďaleko Kranjskej Gory na horskom priesmyku Vršič v srdci Triglavského národného parku.

Rezervujte si pobyt
https://www.erjavcevakoca.si/ Slovenščina https://www.erjavcevakoca.co.uk/ English https://www.erjavcevakoca.sk/ English https://www.erjavcevakoca.ba/ Bosanski https://www.erjavcevakoca.be/ Dutch https://www.erjavcevakoca.hr/ Hrvatski https://www.erjavcevakoca.cz/ Čeština https://www.erjavcevakoca.dk/ Dansk https://www.erjavcevakoca.nl/ Dutch https://www.erjavcevakoca.fi/ Suomi https://www.erjavcevakoca.fr/ Français https://www.erjavcevakoca.de/ Deutsch https://www.erjavcevakoca.hu/ Magyar https://www.erjavcevakoca.it/ Italiano https://www.erjavcevakoca.pl/ Polski https://www.erjavcevakoca.rs/ sрпски https://www.erjavcevakoca.sk/ Slovenčina https://www.erjavcevakoca.es/ Español https://www.erjavcevakoca.se/ Svenska https://www.erjavcevakoca.ch/ Deutsch

Online obchod so suvenírmi

-30%
Original price was: 20 €.Current price is: 14 €.
-30%
Original price was: 20 €.Current price is: 14 €.
-33%
New
Original price was: 12 €.Current price is: 8 €.
-38%
New
Doprava zadarmo pri objednávke nad 40 
Send this to a friend